Počasie sa náhle zhoršilo. V prítmí horskej chaty sa dali rozoznať sotva obrysy propagačných panelov s akýmisi nápismi. Hostia boli netrpezliví, no nič iné im nezostávalo, len čakať.

„Koľko je hodín?“ opýtal sa unudený mladík a zívol na plné ústa. Poniektorí odvážlivci párkrát vybehli zistiť, či sa tatranské velikány už vynorili  z hmly. Neprešla ani hodina, keď sa prví dvaja poľskí turisti rozhodli vyraziť. Ich statné postavy sa len tak mihli pod oknami jedálne.

Šťastie im prialo, a tak sa pomerne rýchlo dostali na stanicu pozemnej dráhy. Práve pristavili vlak s ôsmimi vagónmi. Báli sa, že v takom nečase pocestujú sami, ale každý z nich bol vyzbrojený turistickou príručkou a odvahou dobyť najvyššie končiare. Ak by to nešlo inak, aspoň sa vyviezť nahor lanovkou.

Zdroj:  Gymnázium J. A. Raymana v Prešov,  Prijímacie pohovory zo slovenského jazyka a literatúry, 4-ročné štúdium, 2001